Sme tím

PRÍBEH PSA RONNYHO

Volám sa Rony. Síce mám len dva rôčky, ale v živote som toho zažil už veľa. Nerád spomínam na to, čo bolo, kým som sa dostal sem. Ľudia boli pre mňa tou najúžasnejšou vecou, aká ma mohla v živote stretnúť. Veril som im... Daroval som im všetku moju lásku, akej som bol schopný. Bol som pre nich ochotný obetovať  život. Nikdy som im nič nevyčítal, neublížil, nesklamal ich... Nadšene som vítal ich príchod domov, čakajúc na nežné poláskanie na brušku či za uškami. Vložil som im do rúk svoj život s nádejou na celoživotné priateľstvo, dúfajúc, že ich budem môcť utešovať v chvíľkach smútku, odstraňovať ich sklamania jemnou jazýčkovou masážou, v chvíľkach radosti sa tešiť spolu s nimi... V búde pozlátanej z pár prehnitých lát som tajne sníval o teplučkom miestečku v pánovej posteli. Priviazaný na reťazi som sa snažil predstaviť si, aké to je cítiť vietor v ušiach. Aké to je môcť sa voľne prebehnúť. Bažil som po láskavom pohladení, no čo som za svoju dôveru a oddanosť získal?! Len bolestivé údery palicou. Teplo ľudských rúk som pocítil len pri bitke. Pri nezmyselnej a bezdôvodnej bitke! Či nie je povinnosťou strážneho psa odháňať votrelcov brechaním?! Teraz radšej mlčím, aj keď mi za štekanie bitka nehrozí. Potichučky si vybavujem všetky moje bolestivé spomienky. To jediné, čo mi zostalo. Snažím sa zabudnúť a začať odznova, no oni sa vracajú čoraz nástojčivejšia a jasnejšie. Dokáže mi niekto vrátiť dávno stratenú dôveru k ľuďom? Existuje človek, ktorý mi pomôže začať odznova? Niekto, kto mi splní celoživotný sen - domov plný lásky, nežných slov a pohladení? Stále rozmýšľam, kde sa stala chyba. Čo som urobil zle... Chuť ozajstného jedla poznám len pár mesiacov, ale bol som vďačný aj za to málo „čohosi“, ak som vôbec čosi dostal. Nevynucoval som si starostlivosť, vedel som, že ich len „obťažujem“, aj keď moja srsť potrebovala umyť a vyčesať už odvtedy, čo som k nim prišiel. Blšky som úspešne ignoroval, aj keď boleli. Škvŕkanie môjho stále prázdneho žalúdka prehlušoval zavýjajúci prievan v búde. Pomaly strácam nádej. Žiadam od života tak veľa? Chcem len konečne nájsť svoje šťastie. Čakám a niekde v kútiku svojho srdiečka stále verím, že existujú aj dobrí ľudia. Prosím, pomôžte mi zabudnúť na to zlé.
 DOROTKIN PRÍBEH

Oddanosť, vernosť a priateľstvo. Tri slová symbolizujúce priam anjelsku povahu Dorotky. Jej mäkký pohľad plný porozumenia a lásky „odzbrojí“ každého. Rozmýšľam nad dôvodom jej pobytu v KS. V nej chybu nehľadám. Taká zlatučká a milučká sučuľka nemohla nikomu ublížiť. Vyhodili ju nezodpovední majitelia?! Dosť pravdepodobné. No môžem len hádať, čo sa odohráva za jej tajuplným pohľadom. Spomienky, ktoré nepozná nikto okrem nej. Už pár mesiacov obýva voliéru so šarmom typickým len pre ňu. Cítiť z nej akúsi zmes smútku a šťastia. Tajomná atmosféra sa vznáša vôkol nej. Je šťastná, že môže žiť. Život si s radosťou užíva plnými dúškami. No smútok sa pomaly prediera na povrch. Žiali, že stratila milovanú bytosť. Chýba jej teplo domova. Dychtivo striehne na človeka, ktorého by mohla milovať a on by miloval ju. Vzťah, po akom túži, jej nemôžeme poskytnúť. Len akúsi náhradu, dočasné riešenie...dočasné... Túži po niekom, na koho by sa mohla nežne pozerať celé dni, niekoho, koho by mohla všade potichučky sprevádzať. Stať sa jeho tieňom či anjelom strážnym. Bude sa vám snažiť čítať z tváre želania, pocity, túžby a naplniť ich. RD je pre ňu to „pravé orechové.“ Dajte jej, prosím, šancu. Šancu na plnohodnotný život. Ak si ho nezaslúži ona, tak potom nikto. Ak hľadáte oddanú dušu, pomôžte Dorotke a ona vás zato nikdy nezradí a neopustí.

Tieto príbehy som našla na www.tulavalabka.sk